Farnosť Nitra - Kalvária

Oficiálna stránka farnosti

Farský úrad

Dátumy plánovaných podujatí a slávenia pútí na Kalvárii sú zverejnené pod týmto stĺpčekom...
 
Kontakt:
Rímskokatolícka cirkev
Farnosť Nitra-Kalvária
Kalvária 1
949 01 Nitra
 

IČO: 31197850

 

DIČ: 2022173769

 

Č. bežného bank. účtu (SLSP): SK63 0900 0000 0002 3003 4660


Č. účtu na obnovu kaplniek Nitrianskej kalvárie (VÚB): SK94 0200 0000 0040 4432 2851
 
Podpora misií-č.účtov sú na: http://www.verbisti.sk/podporte-misie/
 
Úradné hodiny:
Pondelok:
15.30-17.00
Streda:
15.30-17.00
Piatok:
15.30-17.00
 
Kancelária:
tel.: 0950 233 140
(iba volania, nie sms-správy)
Email: nitrakalvaria (a) svd.sk
 
Mimo úradných hodín vás obslúži:
 
Správca farnosti:

P. Jozef Strečka SVD

tel.: 0903 809 629

(volania a sms-správy)

 
Zaopatrovanie chorých v nemocnici na Špitálskej ulici-tel.: 0903 809 624
 
O príprave na manželstvo a ostatné informácie týkajúce sa sviatostí a pohrebných obradov-pozri v sekcii "Nástenka/Sviatosti"

 

Farské oznamy s aktuálnym poriadkom bohoslužieb nájdete v sekcii „Nástenka/ Farské oznamy...“.

V prípade, že by v tejto sekcii farské oznamy neboli zverejnené a na nepresnosti v nich upozornite, prosím, na to správcu farnosti P. Strečku sms-kou na tel. č.0903 809 629.

Najbližšie akcie

Pravidelné modlitbové stretnutia "Modlitby matiek", "Modlitby otcov",ďalej Kurzy pre rodičov o výchove detí, zoznamka "katRande" a iné-pozri v sekcii „Farské spoločenstvá"

 

 

Marec 2019

 

O milosti získania úplných odpustkov vykonaním si krížovej cesty v Pôstnom období - viď:Čitáreň/Čo sú odpustky...

 

O milosti získania úplných odpustkov každý piatok v Pôstnom období - viď:Čitáreň/Čo sú odpustky...

 

Príprava rodičov a krstných rodičov na krst dieťaťa v sobotu 23.marca o 8.30 / 10.00 hod., krst detí v nedeľu 24.marca o 11.45 hod..

 

Príprava snúbencov na manželstvo 23. a 24. marca 2019 (sobota a nedeľa) v Misijnom dome Matky Božej (adresa pre GPS: Kalvária 715/3, 94901 Nitra). Časový rozvrh prípravy bude zverejnený 7 dní dopredu na plagáte v sekcii "Nástenka", ďalšie informácie v sekcii "Nástenka/Sviatosti".

 

Sobota 23. marca o 16.00 „eRko stretkopre deti - zraz pred kostolom.

 

Od piatka 29.marca od 12.00 hod. do soboty 30.marca 12.00 hod. bude akcia „24 hodín pre Pána“.

 

Sobota 30.marca večer a nedeľa 31.marca - zapisovanie omšových úmyslov na mesiac máj v sakristii kostola.

 

Apríl 2019

 

Príprava rodičov a krstných rodičov na krst dieťaťa v sobotu 13.apríla o 8.30 / 10.00 hod., krst detí v nedeľu 14.apríla o 11.45 hod..

 

Príprava rodičov a krstných rodičov na krst dieťaťa v sobotu 27.apríla. o 8.30 / 10.00 hod., krst detí v nedeľu 28.apríla o 11.45 hod.. (krsty sú obvykle počas 2. a 4. víkendu v mesiaci)


Máj 2019

 

Príprava snúbencov na manželstvo 4. a 5. mája 2019 (sobota a nedeľa) v Misijnom dome Matky Božej (adresa pre GPS: Kalvária 715/3, 94901 Nitra). Časový rozvrh prípravy bude zverejnený 7 dní dopredu na plagáte v sekcii "Nástenka", ďalšie informácie v sekcii "Nástenka/Sviatosti".

 

Príprava snúbencov na manželstvo 25. a 26. mája 2019 (sobota a nedeľa) v Misijnom dome Matky Božej (adresa pre GPS: Kalvária 715/3, 94901 Nitra). Časový rozvrh prípravy bude zverejnený 7 dní dopredu na plagáte v sekcii "Nástenka", ďalšie informácie v sekcii "Nástenka/Sviatosti".

 

 

Jún 2019

 

Výlet rodín do Velkých Karlovíc na Morave 22.-29. júna 2019 (sobota-sobota). Ubytovanie vo farskom pastoračnom centre (13 osôb, prípadne viac osôb), cena bude zverejnená. Organizuje páter Jozef Strečka, email: nitrakalvaria(a)svd.sk.

 

Júl 2019

Letné eRko tábory: 8.-13.júla a 22.-27. júla 2019. Všetky informácie na tejto podstránke. 

 

August 2019

 

Púť na Kalvárii na Matku Božiu - sobota a nedeľa 17.-18.augusta 2019

Summit o ochrane neplnoletých pred sexuálnym zneužívaním 21.-24.2019

Niekoľko postrehov dokresľujúcich celú šírku tohto fenoménu nájdete v nasledujúcich článkoch:

Prvotným informáciám o zneužívaní v cirkvi som neveril

- rozhovor s účastníkom summitu, saleziánom a apoštolským prefektom Azerbajdžanu Vladimírom Feketem:

https://svetkrestanstva.postoj.sk/41075/prvotnym-informaciam-o-zneuzivani-v-cirkvi-som-neveril

 

Ochrana nezletilých. Před čím?

„... Rozsah této morbidity ukazuje snad jediná organizace, která na světě bojuje proti pohlavnímu zneužívání dětí ... podáváním konkrétních trestních oznámení ... italská církevní organizace, zvaná METER, jejíž aktivitu nejednou veřejně podpořil papež, každodoročně dokumentuje a dodává policii adresy internetových providerů, kteří tento odporný obchod umožňují. V roce 2017 to byly dva miliony fotek a milion videí, což bylo dvakrát více než v roce 2016. Mlčení a pasivní spoluúčast webových kolosů i mnoha států, kteří nemají ani příslušnou trestní legislativu, je zneklidňující...“:

https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=28984

 

Sexuální zneužívání dětí narůstá za ohromujícího mlčení a lhostejnosti

Hrůzu nahání pedopornografické seriály, ve kterých je nafoceno 300, 400 až 500 dětí najednou, což znamená, že za sexuálním zneužíváním stojí dobře fungující organizace.:

https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=21464

 

K diskusi o pohlavním zneužívání

„...V roce 2008 bylo ve Spojených státech zaznamenáno 62 000 zločinů zneužívání nezletilých, avšak pachatelů z řad katolických kněží je tak málo, že jako samostatná skupina ani nebyla vzata v potaz....“:

https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=12654

viď tiež:

https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=12641

 

Irská státní televize se musela omluvit za pomluvu kněze ze sexuálního zneužívání

Viac o „honbe na čarodejnice“ v tomto kontexte na:

https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=15625

„Pokrstení a poslaní“ – príprava na mimoriadny misijný mesiac október 2019

November 2019

Svedkovia misií: „Nie je ťažké byť dobrým. Stačí len chcieť!“ Misionár malomocných

Páter Marián Želazek SVD (1918-2006)

Pomaly sa blížime k záveru liturgického a kalendárneho roka. Zo stromov odpadajú už aj tie posledné listy a príroda sa chystá na zimu. Kratšie dni a dlhšie večery nám ponúkajú príležitosť nielen k bilancovaniu tohto roka, ale aj k hlbšiemu zamysleniu sa nad témami budúcnosti a zmyslu ľudského života. Otázky, ktoré sa môžu vynoriť sú napr.: Čo nám prinesie budúcnosť? Aké pocity sa vo mne vynárajú, keď na ňu myslím? Sú to obavy, neistota, alebo... A aká bude moje vlastná budúcnosť? Čo na mňa čaká? Mnohé veci sa rozpadajú a zanikajú – počítam aj ja s tým, že raz príde aj môj koniec? Raz tu všetko zanechám; je však niečo také, čo si vezmem na „druhý svet so sebou“. Je niečo také, čo nepodlieha rozkladu a zániku, čo má trvalú hodnotu? Je tu okrem tohto procesu postupného zániku a premeny niečo, isté, pevné, čoho sa treba držať, na čo sa dá spoľahnúť, pre čo treba žiť?

Ak si kladieme takéto a podobné otázky, tak potom nám dnešné biblické čítania môžu ponúknuť pár dôležitých odpovedí. Evanjelium je z 13.kapitoly u Marka, ktorá má podnadpis: Eschatologická reč – Pán Ježiš rozpráva o budúcnosti, o posledných veciach. Používa k tomu silné apokalyptické obrazy ako zatmenie slnka a mesiaca, padanie hviezd, chvenie sa nebeských mocností... Nechce však nimi nahnať strach. Chce len poukázať, že sú predzvesťou čohosi nádejného a veľkolepého: jeho slávneho druhého príchodu: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou“. Druhý, slávny príchod Krista uzavrie beh ľudských dejín. Život ľudstva, aj náš život smeruje k tomuto bodu. Vyznávame to pri každej sv. omši, keď po výzve „Hľa tajomstvo viery“ odpovedáme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Pre nás kresťanov je preto pohľad do budúcnosti spojený s pohľadom na prichádzajúceho Krista; nevieme, kedy to bude - o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec - ale máme Pána očakávať a byť pripravení na stretnutie s ním. Naša budúcnosť - to je Ježiš; on je tým istým, pevným bodom našej budúcnosti. Podobenstvo, ktoré sa máme učiť od figovníka nás vedie k múdrosti života: všímať si, čo sa okolo nás deje a zariadiť sa tak, aby sme raz mohli obstáť. Obraz figovníka v sebe nesie aj jedno iné dôležité posolstvo. Figovník, ktorého puky a svetlozelené listy sú predzvesťou rodiaceho sa života, je protiváhou k apokalyptickým obrazom rozpadu a zániku. Niečo sa rozpadá, zaniká, ale je tu aj niečo, čo vyháňa puky a začína rásť. Keď prenesieme tento obraz na náš ľudský život, na pribúdajúce roky a starobu, tak potom v tom môžeme vidieť výzvu: tvoj život smeruje ku koncu, ale čosi nové by malo v tebe rásť. Čo je to nové? Očakávanie, túžba po Kristovi, po živote s ním, ktorý ani smrť nemôže zničiť. Náš život na zemi sa postupne chýli ku koncu, sily budú ubúdať a to má byť znakom, že naše spoločenstvo s Kristom má narastať. Toto spoločenstvo s ním je naša budúcnosť.

V prvom čítaní sa píše aj o tých, „čo mnohých priviedli k spravodlivosti“; tí budú „ako hviezdy na večné veky.“ Im išlo v živote nielen o nich samých, o ich vlastnú budúcnosť. Mysleli aj na druhých; aj im  chceli pripraviť lepšiu budúcnosť. Preto sa o nich zaujímali, dodávali im nádej, pomáhali im k lepšiemu životu, ba dokonca sa ich snažili viesť k svätosti života – k „spravodlivosti“. Žili pre niečo, čo má hodnotu aj vo večnosti. Takýmito boli aj mnohí misionári, ktorí svojím životom vydávali svedectvo o Božej láske, o Ježišovi Kristovi, o novom a večnom živote. Aj naša rehoľa má takých misionárov, ktorí žili pre Krista, ktorí sa venovali svoj život pre druhých. Takými sú napr. z obdobia nacizmu: blahoslavení poľskí verbisti, nemecký biskup Finnemann na Filipínach, usmrtený Japoncami, Sr. Veronika Rácková SSpS, ktorá zomrela pri službe chorým v Sudáne ale aj páter Marián Želazek, poľský misionár v Indii, ktorého storočnicu narodenia si v tomto roku pripomíname. Predstavíme čosi z jeho života.


Páter Marián spomína. Raz sa ma spýtal jeden hinduista. „Čo ťa vedie k tomu, aby si pracoval v osade malomocných?“ Na to môžem dať len jednu odpoveď a tou sú slová Pána Ježiša: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili. K tomu môžem dodať, že ma k tejto práci vedie aj môj vlastný životný osud, ktorý bol horší než ten u malomocných: bol som päť rokov v koncentračných táboroch v Dachau a Gusen. Mám za čo Pánu Bohu ďakovať, že ma previedol cez peklo týchto táborov a z neho ma aj živého vyviedol.“

P. M. Želazek sa narodil 30. januára 1918 v obci Paledziepri Poznani v Poľsku ako siedme zo šestnástich detí v rodine mlynára a roľníka Martina Želazka. V tomto roku slávime 100 rokov od jeho narodenia. Po ukončení základnej školy začal študovať na misijnom gymnáziu v Górnej Grupie a v septembri 1937 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Božieho Slova v Chludowe. O dva roky neskôr 4. septembra 1939 zložil svoje prvé rehoľné sľuby.

20. mája 1940 bol zatknutý a umiestnený vo väznici v Poznani, o dva dni nato prevezený do koncentračného tábora v Dachau. Od augusta do decembra 1941 bol prevezený do tábora v Gusen, potom znova do Dachau až do oslobodenia tábora americkou armádou 29. apríla 1944.

Po oslobodení bol vyslaný na teologické štúdia do Ríma; študoval na inštitúte Anselmianum. O tri roky neskôr, 18. apríla 1948 prijal v Ríme kňazskú vysviacku a 21. marca 1950 odišiel ako misionár do Indie, konkrétne do misie Sambalpuru v štáte Orisa na severe Indie. Viac ako 25 rokov pracoval uprostred etnickej skupiny Adivasov, ktorí žili kočovným spôsobom života.

V r. 1975 prešiel na žiadosť arcibiskupa do mesta Purina východnom pobreží Indie. Toto mesto bolo jedno zo štyroch hlavných pútnických miest hinduizmu a bolo považované za „najsvätejšie mesto hinduistov“. P. Marián tam prebral farnosť a okrem stavby kostola a pastoračnej činnosti sa začal venovať práci s malomocnými. Založil dve centrá: „Karunalaya“ - centrum starostlivosti o malomocných spolu so školou pre deti malomocných rodičov, a „Ishopanthi Ashram“ - centrum pre spiritualitu a medzináboženský dialóg. Konkrétne sa postaral o to, aby bola zabezpečená lekárska starostlivosť o malomocných a mali prístup aj k zdravotníckym pomôckam. Zabezpečil vyvŕtanie studní s pitnou vodou a postavenie jednoduchých domov, aby nemuseli žiť pod holým nebom. Aby sa vyhli žobraniu a mohli si sami zarobiť na živobytie založil tkáčsku a krajčírsku dielňu, učil ich chovu domácich zvierat, pestovaniu zeleniny a plodín, zriadil vývarovňu a výdajňu jedál...Takto im vrátil ich dôstojnosť a pomohol im stať sa aktívnymi tvorcami ich života. Samozrejme, že to všetko bolo sprevádzané jeho láskavou prítomnosťou a pomocou. Hoci ho spočiatku hinduisti podozrievali, že chce všetkých chudobných odvrátiť od ich viery, neskôr si svojou jednoduchosťou a obetavosťou získal ich dôveru. Volali ho „Bapa – otec a považovali ho za „Božieho muža“. Dokonca začal s ním spolupracovať aj vrchný kňaz „Jaganath Temple“, hlavného hinduistického chrámu v meste Puri. Jeho prácu si teda cenili aj príslušníci iných náboženských vyznaní a preto bol aj dvakrát bol nominovaný na získanie Nobelovej cenu mieru v rokoch 2002 a 2003.

Jeho prianím bolo: „chcem zomrieť uprostred tých, ktorých milujem“ a tak sa aj stalo. Zomrel 30. apríla 2006 medzi svojimi malomocnými v centre Kuranalaya, vo veku 88 rokov, po 56 rokoch obetavej práce pre chudobných a malomocných. Kniha o jeho živote nesie názov: „A man for all“ – „Človek pre všetkých“.

Práve prebieha proces jeho blahorečenia – tento proces vedie diecéza, v ktorej pôsobil až do svojej smrti.

 

Január 2019

Svätý Arnold Janssen – muž, ktorý sa nevzdával

* 5.11.1837  † 15.1.1909

Jeho prvoradou či podvedomou túžbou nebolo stať sa kanonizovaným svätým, ale skôr spása toľkých ľudí vo svete, ktorí ešte nepoznajú Krista.

Deň, ktorý dnes slávime, 15. január, sa v kresťanských rozlúčkových prejavoch obvykle vyjadruje ako deň, deň zavŕšenia pozemskej púte niekoho, či deň jeho odchodu na večnosť.

Tento deň je však iba pre niektorých z nás smrteľníkov zároveň dňom, keď sa skutočne završuje naša duchovná púť a proces osobného rastu až do takej miery, že sa odvážime oprávnene dúfať, že toto je deň, keď sa niekto práve zrodil pre nebo.

A my dnes slávime deň, keď svoju pozemskú púť zakončil a zrodil sa pre nebo sv. Arnold Janssen. Stačí však v jeho prípade iba takéto jednoduché konštatovanie?

Určite nie, veď za sebou zanechal veľké a živé dielo, ktoré sa medzičasom dosť zmenilo a mení sa tak, ako sa rýchlo mení aj náš svet, v ktorom žijeme. A preto hľadiac na jeho život očami dnešného človeka, azda by sme boli aj na rozpakoch, keby by sme chceli vybadať tie znaky úspechu, ktoré sa bežne ospevujú v televízii a v populárnych programoch.

            Nebol to typický prenikavý a rýchly úspech, ktorý sa dostaví za pár mesiacov či rokov. Arnold Janssen v tomto zmysle nebola nejaká „superstar“ ani nejaký vyhlásený podnikateľ roka, ktorý sa nečakane a z ničoho-nič vyšvihne hore a mimoriadnym spôsobom uspeje. A nebola to ani očarujúca osobná charizma, ktorá akosi automaticky pritiahla každého, s kým sa stretol.

V čom sa Arnold Janssen podobal dnešným úspešným ľuďom, to bola určite trpezlivosť a tímová práca, čo už je v súčasnosti vlastne nevyhnutné napr. pre prácu vedcov na nových objavoch. Arnold  Janssen poslúchol radu viacerých skúsených ľudí a plánovite sa obklopoval schopnými spolupracovníkmi. A na viac mal vieru, že Božia vôľa, ktorú rozpoznal z okolností po dlhom rozlišovaní, radení sa a modlitbe, je pre neho už akoby neodvolateľný a nezrušiteľný záväzok vo svedomí. To mu pomáhalo stále pred sebou tlačiť až s nepochopiteľnou vytrvalosťou pomyselný balvan skúšok spojených často i s posmeškami na adresu jeho na prvý pohľad nevýraznej osoby. Slová dnešného úryvku z listu sv. Pavla Efezanom sa na neho v tomto zmysle oprávnene vzťahujú: „Ja, najmenší zo všetkých svätých, dostal som tú milosť zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo.“ (Ef 3,8)

            Povedzme si na rovinu: Arnold Janssen nemal typické predpoklady pre založenie a vedenie nejakej rehole či misijného inštitútu. Takto sa o ňom vyjadrovali aj jeho súčasníci, ktorí už v tejto oblasti mali skúsenosti. Veď v Nemecku pracovali aj napr. takí ostrieľaní misionári, ako sú jezuiti. Veľkým sklamaním a ťažkou skúškou bola pre Arnolda Janssena skutočnosť, že ho negatívne hodnotili tí, ktorí ho poznali: predovšetkým skoro všetci duchovní. Ak odhliadneme od úsudku biskupov, ktorí dobroprajne odporúčali založenie misijného domu, vlastne zo žiadnej strany nedostal povzbudenie. Od svojho brata Wilhelma, rehoľným menom Junipera, sa dozvedel: „Všetci sú presvedčení: Ty to nedokážeš! Je to určite iba jedna hlúpa myšlienka a preto sa radšej vzdaj svojich plánov.“ Mnohí kňazi ktorých navštívil, sa ho zbavovali nejakou drobnou almužnou a považovali ho za rojka, ktorý žije vo svojich vysnených vzdušných zámkoch.

            V auguste 1875 – teda bezprostredne pred otvorením misijného domu – sa mu dostalo bolestného úderu. Farár Dr. von Essen vo svojom časopise – čiže nie súkromne, ale pred miestnou verejnosťou – napísal: „Vy nie ste ten správny človek. Vy to nedokážete. Chýba vám pokora, životné skúsenosti a ľudia vás odmietnu!“ Je obdivuhodné, že Arnold túto urážku prehltol. Robil to vo vedomí, že chce trpieť s odovzdanosťou do Božej vôle.

            8. septembra 1875 sa konala otváracia slávnosť prvého misijného domu. Po sv. omši v miestnom kostole sa pozvaní novinári ani neunúvali prísť na obed do misijného domu. Veď to bol tak bezútešne biedny domček - skrachovaný hostinec. Veľkou bolesťou a sklamaním bolo aj to, keď ho „odborníci“ z časopisu Katholischen Missionen „Katolícke misie“ ignorovali. Napriek tomu prvé 4 roky im Arnold Janssen trpezlivo posielal články do ich časopisu, avšak o rodiacej sa spoločnosti Božieho Slova v časopise nevyšla ani zmienka. Až takmer o 4 roky neskôr, keď boli 4. marca 1879 z misijného domu v Steyli prví dvaja misionári Ján Krstiteľ Anzer a Jozef Freinademetz vyslaní do Číny, v augustovom čísle sa konečne objavila prvá zmienka o Steylskej komunite. A terza už v úplne inom duchu - citujem: „Nemecký misijný dom bol už dlhú dobu predmetom veľkej túžby všetkých nemeckých katolíkov.“ Článok potom podal správu o vyslaní prvých dvoch misionárov zo Steylu. O rozvoji domu, ktorý sa v tej dobe už rozrástol o novú budovu, napísal časopis tak trochu blahosklonne: „bolo treba prekonať množstvo ťažkostí, ale Boh sprevádzal svojím požehnaním toto dielo.“

            V dnešnej dobe si už nevieme dosť dobre predstaviť množstvo úsilia, ktoré bolo treba vynaložiť na založenie ďalších dvoch misijných domov, a to v Nyse v dnešnom Poľsku a v Mödlingu v Rakúsku. Podotýkam,  že aj istí moji priatelia pri krátkej návšteve poľskej v Nyse blízko českého mesta Šumperk obdivovali budovu tamojšieho misijného domu a otec ako murár sa len neveriaco pýtal: Ako tak rýchlo v tej dobe postavili - také krásne budovy a tiež za čo?  Na viac ešte cestovanie, vyjednávanie s úradmi i korešpondencia zaberali vtedy podstatne viac času, než dnes. Kvôli domu v rakúskom Mödlingu sa Arnold Janssen dokonca zriekol nemeckého občianstva a stal sa Rakúšanom. Arnold však využíval čas efektívne: na cestách často písal svoje listy vo vlaku alebo aj na vlakovej stanici... A samozrejme mal sekretára, ktorý mu mnoho listov písal, zatiaľ čo otec Arnold diktoval... To vysvetľuje, ako mohol toho toľko stihnúť.

Kroniky rehoľných komunít zaznamenávajú každý rok významné udalosti. Tieto míľniky v spoločnom živote i svätému Arnoldovi Janssenovi pri spätnom pohľade slúžili ako povzbudenie do budúcnosti: Boli to určite kňazské vysviacky, skladanie rehoľných sľubov, rôzne slávenia a vysielanie misionárov a misionárok do sveta i správy o tom, ako sa jeho dielo utešene rozrastá v Európe a aj v zámorí.

Život - to samozrejme nie sú iba slávnosti a každodenný život zakladateľa troch nových, rodiacich sa rehoľných spoločností neobnášal len úsilie o niečo nové, plány a vízie. Boli tu aj všedné starosti o živobytie pre rozrastajúce sa domy s ich obyvateľmi a pochopiteľne starosť o tých, ktorí pracovali v misijnom teréne - v zámorí.

P. Fischer sa pokúsil osvetliť, koľko starostí a neraz i bolestí prinášalo Arnoldovi Janssenovi vedenie celej spoločnosti. Hovorí:

„Treba si uvedomiť, aký nepokojný a ustarostený musel byť život generálneho superiora troch veľkých náboženských spoločností a toľkých podriadených. Všetko prichádzalo k nemu, aby to vyriešil; najmä nepríjemné veci. A od neho sa očakávalo, že bude všade pomáhať riešiť rôzne záležitosti. Denne prichádzali desiatky listov zo všetkých častí sveta. Väčšinou obsahovali prosby, žiadosti, no aj ťažkosti a nepríjemnosti, sklamania a nároky, často aj veľmi bolestivé správy o chorobách ako i o násilnej smrti jeho duchovných synov a dcér. A koľko ešte aj ľudského, úbohého a malicherného bolo v tých listoch! Koľko starostí a nepríjemností mu to pripravilo, hoci to boli mnohokrát veci, od ktorých ho mohli ľahko ušetriť.“  

            Mňa osobne pri čítaní životopisu sv. Arnolda - priznám sa - dojalo, ako Arnold Janssen musel zniesť stratu dôležitých ľudí v dome Sankt Gabriel v Rakúsku. Tu študovali všetci budúci kňazi teológiu a bol tu aj noviciát, teda prípravný ročník na vstup do rehole. Práve tu potreboval schopných kňazov na zodpovedných miestach. Postupne sa tu musel lúčiť s pomerne mladými kňazmi, ktorí nevedno prečo - umierali v zrelom veku.

Prvý z nich bol jeho rodný brat Ján. Zomrel ako 44-ročný v roku 1898. Jeho nástupca páter Eckenrock, mal len 47 rokov, keď zomrel. Potom bol menovaný za rektora P. Breidenbach, ale i ten zomrel už po 8 mesiacoch služby ako 44-ročný. Len o niekoľko rokov neskôr, v apríli 1906 zomrel vo veku 53 rokov veľmi ťažko nahraditeľný spolubrat z okruhu jeho najbližších spolupracovníkov: generálny radca a novicmajster rehoľných bratov, P. Johannes Holthausen. V priebehu ôsmich rokov 4 vzácni kňazi v plnej sile. Povedzme si úprimne: Ako pri takýchto skúškach nezmalomyseľnieť?

Asi i preto mal Arnold Janssen veľkú trpezlivosť s ľuďmi, ktorí mali problémy pri spolupráci s inými a boli považovaní za tzv. „ťažké povahy.“ Ale zakladateľ to dokázal prehliadnuť ich, lebo videl, v čom sú nadaní a šikovní. Napr. P. Eberhard Limbrock (1859-1931), P. Johann Briers (1854-1924), P. Johannes Peil (1856-1936) a P. Franz Tollinger (1867-1963). Verejne oceňoval ich zásluhy hoci iných neraz povzbudzoval, aby mali s takými ľuďmi trpezlivosť. Samých oceňovaných však napomínal, aby sa snažili zmeniť to, čo sa im vytýkalo. Arnold sa týchto ľudí len tak ľahko nevzdal a jeho nástupca P. Blum prejavoval už menej trpezlivosti. Arnold svojou trpezlivosťou takto viackrát zabránil tomu, aby misijné dielo Cirkvi neprišlo priľahko o hodnotné sily a šikovných ľudí.

Keď niekto k nemu prišiel so svojimi, starosťami, obavami či ťažkosťami, zakladateľ mu radil s veľkým pochopením a často pritom vychádzal z toho, čo sám prežil. Takto písal napr. P. Becherovi, ktorý ho informoval o počiatočných ťažkostiach svojej činnosti v Argentíne: „Boh chce, aby ste sa cvičili v trpezlivosti a zriekaní. V prvých rokoch v Steyli som často vzdychal a túžil po vhodných spolupracovníkoch, ale iba tým som ich ešte nezískal. Každý začiatok musí byť postavený na kríži, z ktorého vyrastie i požehnanie.“[1]

P. Luxovi do St. Gabriela v rakúskom Modlingu napísal už ako generálny predstavený: „Človek sa nestane mužom tým, že sa naučí iba pracovať, ale tým, že sa naučí aj trpieť.“

Arnold Janssen tieto svoje ťažkosti prednášal Bohu v tichej modlitbe krížovej cesty či v nočnej modlitbe v kostole, kde často ležal na zemi pred svätostánkom. Pri tých všetkých tých dopusteniach Božej prozreteľnosti si neraz v duchu pripomenul slová, ktoré s nepopierateľnou pokorou vyslovil na začiatku toho všetkého a ktoré pôvodne vztiahol na práve otvorený Misijný dom v Steyli: „Len Pán Boh vie, či z tohto domu dačo bude. Vieme, že vlastnými silami nemôžeme zvládnuť naše úlohy, ale dúfame, že Boh nám uštedrí všetko potrebné. A tak nech s nami nakladá, ako sa jemu páči.“

Bratia a sestry, v živote sv. Arnolda Janssena samozrejme neboli iba smutné chvíle, boli tu aj slávnosti, humor a rôzne roztopašnosti jeho bohoslovcov. A nebolo to len 34 rokov života v rehoľnej spoločnosti, ktoré ho vyniesli na oltár Cirkvi ako svätého. Bola to už zbožnosť jeho matky a otca, ktorá ho učila znášať ťažkosti prinášané životom. Jeho prvoradou či podvedomou túžbou nebolo stať sa kanonizovaným svätým, ale skôr spása toľkých ľudí vo svete, ktorí ešte nepoznajú Krista. Svätým sa stal postupne popri tom všetkom: najskôr ako kňaz vyučujúci matematiku, neskôr na cestách po farnostiach a úradoch, potom ako predstavený za písacím stolom a nakoniec ako kňaz na kolenách či dokonca ležiac pred svätostánkom. Za svojho života svätý Arnold Janssen vyprevadil do sveta 333 kňazov, 187 rehoľných bratov a 301 rehoľných sestier. Ak by sme tomuto svätcovi mali dať vo svetle dnešnej kultúry nejaký výstižný prívlastok, napadá mi heslo veľmi populárne v angličtine a zobrazované pomocou rôznych neraz veľmi vtipných obrázkov: „Nikdy sa nevzdávaj.“ Keď už sa zdá, že všetko stráca perspektívu a budúcnosť nevyzerá vôbec nádejne, nevzdávaj sa. „Veď“, - ako povedal otec Arnold: „Vieme, že vlastnými silami nemôžeme zvládnuť naše úlohy, ale dúfame, že Boh nám uštedrí všetko potrebné.“



[1] P. Becher si žiadal spolupracovníkov, ale Arnold mu odvetil: „Nemôžem vám vyhovieť. Keď som    presvedčený o tom, že Boh niekoho volá do Číny alebo Afriky, nemôžem ho poslať do Argentíny.”

 

Február 2019

Téma: „Život darovaný misiám je vzácny“

Podľa textov liturgických čítaní z nedele 17. februára-6.nedeľa v období cez rok, cyklus „C“:

I. čítanie - Jer 17, 5-8

II. čítanie - 1 Kor 15, 12. 16-20

Žalm 1, 1-2. 3. 4+6: Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru

Aleluja: Radujte sa a jasajte, lebo máme hojnú odmenu v nebi!

Ev: Lk 6, 17. 20-26 - Blahoslavení chudobní. Beda vám, boháči!:

Ježiš s Dvanástimi zostúpil dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. On uprel oči na svojich učeníkov a hovoril: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať. Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom. Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu! Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať! Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať! Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“

Po týchto Ježišových blahorečeniach i slovách „beda“ pokúsme sa na chvíľku zamyslieť nad našimi predstavami o dobrom, šťastnom a zmysluplnom živote. Kto sú podľa nás tí, čo si život užívajú, čo sa majú dobre, a kto sú zas na druhej strane tí, čo v živote ťahajú za kratší koniec, s ktorými by sme si život nechceli vymeniť? Myslím, že na tieto otázky nie je ťažko nájsť odpoveď. Tí, čo sa v živote majú dobre, to sú predsa tí, čo sa tešia dobrému zdraviu, čo dobre zarábajú, majú dostatočne veľa nasporené na konte, môžu si veľa dovoliť cestovať kam chcú, azda aj tí, čo sú verejne známi a oslavovaní, čo majú isté postavenie, moc a obdiv v spoločnosti. Takýmto častokrát závidíme a chceli by sme sa mať tak, ako sa majú oni. Na druhej strane tí, čo v živote ťahajú za kratší koniec, smoliari, tí, čo už všeličo v živote prehrali, sú podľa nás tí, ktorých trápia choroby a neduhy, čo majú len slabo platenú prácu alebo nemajú žiadnu, čo žijú od výplaty do výplaty alebo od dôchodku do dôchodku, čo si nemôžu v živote veľa dovoliť, a neraz sú odkázaní na pomoc druhých, tí, o ktorých sa svet a média iba zriedka kedy ak vôbec zaujímajú... Myslím, že takto nejako si predstavujeme či už dobrý alebo na druhej strane, nezávideniahodný život.

Pre nás veriacich je však takéto rozlišovanie a hodnotenie života veľmi povrchné. Pre nás je totižto dôležité, ako Boh vníma náš život, čo Boh považuje za dôležité a dobré v živote. Dnešné Božie slovo nám ponúka iné kritériá na hodnotenie života a spochybňuje naše predstavy.

V prvom čítaní sme počuli, že požehnaný je ten človek, čo dúfa v Pána; čiže Pán žehná, sprevádza svojou priazňou, má záľubu v človekovi, ktorý sa napriek všetkým svojím istotám v konečnom dôsledku opiera o niekoho, kto je za hranicou bežných ľudských istôt. Naopak zlorečený, čiže nič dobré nečaká človeka, ktorý sa spolieha nie na Pána ale „na človeka“, čo telo urobil svojou oporou a ktorého „srdce sa vzďaľuje od Pána“. Je to človek, ktorý sa vonkoncom nedbá o to, či sa páči Bohu, ktorý zmysel života nenachádza v Božom slove, ale výhradne v telesnosti, teda v tom, čo svet ponúka našim zmyslom. Žalm rozvíja toto hodnotenie a nazýva blaženým človeka, čo v Pána skladá dôveru. A naopak cesta bezbožných – teda tých, čo si v živote naplno užívajú, ale nežijú s Bohom - vedie nakoniec do záhuby.

Z tejto perspektívy môžeme vnímať aj slová Pána Ježiša v dnešnom sv. evanjeliu. Blahoslavení, či požehnaní sú podľa neho chudobní, hladní, plačúci, trpiaci pre jeho meno. Naopak adresuje svoje štvornásobné „Beda“, čiže varovanie bohatým, nasýteným, smejúcim sa a tým, ktorých ľudia chvália a obdivujú. Pán Ježiš týmito slovami stavia „na hlavu“ všetky naše predstavy o dobrom a zmysluplnom živote na hlavu.

Čo chcel vlastne týmto Pán Ježiš povedať?

Keď čítame pozorne dnešné evanjelium, môžeme si všimnúť, že tieto protikladné výroky Pána „Blahoslavení“ a „Beda vám“ sú uvedené vetou: „On uprel oči na svojich učeníkov a hovoril.“ V niektorých prekladoch dokonca čítame: „Uprel oči na svojich učeníkov a hovoril: Blahoslavení, vy chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo...“ Tým akoby chcel povedať: VY moji učeníci, čo ste vo mňa uverili, čo ste prijali moje pozvanie a rozhodli ste sa ma nasledovať, vy ste chudobní, vy ste hladujúci, plačúci a vy budete prenasledovaní pre moje meno. Ale vy ste zároveň blahoslavení, čiže Boh nachádza záľubu vo vás a vo vašom živote. 

Varovanie „Beda vám“ môžeme potom chápať, ako výzvu, aby túžbu, a neraz je to v podstate len planá, nenaplnená túžba opantávajúca ľudskú myseľ, aby túto túžbu po bohatstve, nasýtení, zábave, sláve a obdive u ľudí nepovýšili za cieľ či normu ich života, aby to nebolo to hlavné v ich živote. Ak sa to tak stane, ak Pán nebude prvý, ale tieto túžby, tam potom zaznieva varovné BEDA. Ak sa budeme povyšovať, ak budeme opovrhovať chudobnými, hladujúcimi... ak pre nich nič vôbec nebudeme robiť, ak im nebudeme pomáhať, nebudeme s nimi solidárni, tak potom aj nám by malo zaznieť Ježišovo BEDA.

Bratia a sestry, v rámci našej prípravy na slávenie mimoriadneho misijného mesiaca tohtoročného októbra 2019 sa zamýšľame nad misijným poslaním každého jedného pokrsteného človeka, čiže nad misijným poslaním každého jedného z nás. Téma na tento mesiac február nesie titul: „Život darovaný misiám je vzácny.“ Je to heslo charakterizujúce svätorečenie prvých dvoch svätcov Spoločnosti Božieho Slova, sv. Arnolda Janssena a sv. Jozefa Freinademetza, ktoré sa udialo v októbri r. 2003. Títo muži vonkoncom nežili iba pre seba, nežili preto, aby si v živote užili a mali sa dobre, aby sa stali bohatými a slávnymi. Žili pre Pána a pre misie, ich úsilie smerovali k tým druhým, aby sa oni mali lepšie. Obetovali život pre misie a misijnú činnosť Cirkvi, s túžbou rozšíriť Kristovo evanjelium a dobrú zvesť o Božom kráľovstve ďaleko za hranice svojej domoviny. Cirkev s odstupom viac než jedného storočia hodnotí ich život ako „vzácny“, čo môžeme v reči dnešného Božieho slova preložiť ako onen „požehnaný, blažený, či blahoslavený“ život.

Život darovaný misiám je vzácny. Môžeme to povedať aj o živote samého Ježiša Krista. On daroval svoj život misii – čiže poslaniu, ktoré dostal od svojho Nebeského Otca, a to pre nás, aby sme nezostali takpovediac „stáť bezradne pred bránami neba“.

Život darovaný misiám je vzácny. Preto aj každé úprimne prežívané a s láskou napĺňané  povolanie k rehoľnému a misionárskemu životu je „vzácne“, „požehnané“ povolanie. I keď sa mnohým čisto „svetsky“ zmýšľajúcim môže zdať, že mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú nasledovať Krista na ceste misionárskeho povolania nebudú mať nič zo života, že sa takto okradnú o radosti a možnosti, ktoré im život ponúka, nie je to tak. Misijné povolanie je krásne a hodnotné povolanie: v očiach Božích, v očiach všetkých tých, ktorí chcú žiť pre Pána a v neposlednom rade aj v očiach tých, ktorým misionári slúžia a pomáhajú. Spomeniem len napríklad na dojímavú ďakovnú cestu biskupa z Indonézie, ktorý počas krátkeho uvoľnenia komunistickej diktatúry v roku 1968 prišiel ďakovať do rodných farností niekoľkých slovenských misionárov pôsobiacich v Indonézii za všetko, čo prostredníctvom aj týchto kňazov Slováci pre tamojších novopokrstených veriacich urobili. A to trvalo ich pôsobenie v Indonézii len nejakých 20 rokov.

Zároveň však môžeme toto heslo „život darovaný misiám je vzácny“ vzťahovať aj na nás, pokrstených. Aj život každého z nás je „vzácny“, ak myslíme na misionárov a na misie. Každá modlitba, ktorú obetujeme za misie a misionárov je „vzácna, požehnaná“ modlitba, každá obeta, ktorú prinesieme na tento úmysel, je „vzácna“ obeta, každá akcia, každá činnosť či predsavzatie, ktoré urobíme s úmyslom šírenia Božieho kráľovstva na zemi je „vzácna“. Preto sme dnes pozvaní modliť sa za misionárov, modliť sa aj za nové misionárske povolania, lebo „život darovaný misiám je vzácny“. Toto prídavné meno „vzácny“ používame aj pre „drahocenné“ kamene – sú to vzácne minerály, rudy alebo diamant, drahokam, drahý kameň. Aj život darovaný misiám je takýto drahokam.

„Vzácni, blažení a blahoslavení“ sú ľudia, aj tí prostí a chudobní, ktorým úprimne záleží na tom, aby bolo meno Ježiša Krista známe po celom svete, ktorí ešte aj z toho mála, čo majú, podporujú misionárov a misijné aktivity Cirkvi, hoci pre meno Ježiša a svedectvo viery neraz zažívajú posmešky.

Dnešné Božie slovo ako aj sám Pán Ježiš Kristus nás dnes povzbudzujú, aby sme sa nebáli byť v očiach sveta „bezvýznamnými“ ak žijeme pre neho a v neho skladáme dôveru. Nemusíme síce oplývať materiálnymi pokladmi ani svetskou mocou, a predsa pri tom všetkom, čo svet vníma ako ochudobnenie sa, môžeme predsa mnohých chudobných i ďaleko vo svete obohatiť. A Ježiš nás uisťuje, že práve vtedy, keď máme otvorené srdce, sme blahoslavení, blažení a náš život je „vzácny“, čiže cenný v očiach Boha, ba čo viac, je „trvalý“ pred jeho tvárou – a to až po večnosť. Totiž, kde je teraz naše srdce, tam je naše bohatstvo, ktoré nás bude sprevádzať aj po skončení nášho pozemského života...

 

Pravidelné

Časy bohoslužieb                (v kaplnkách sv. Alžbety a sv. Medarda pozri nižšie)

 

Farský kostol na Kalvárii:

 

  • Nedeľa:

      7.00, 9.00                               a 10.30 (o 10.30 pre deti)

 

  • Pondelok-sobota:

      6.30, 18.00 / 19.00

 

Pon-sob 18.00 / 19.00:

o 18.00 hod. od 1.pondelka v októbri do zmeny na letný čas

 

o 19.00 hod. od zmeny na letný čas po 1.októbrovú nedeľu

 

- pozri tiež aktuálny poriadok bohoslužieb: sekcia „Nástenka/Farské oznamy...“

 

  • Pred každou večernou svätou omšou sa modlíme ruženec.
  • Sviatosť zmierenia vysluhujeme pred a počas každej svätej omše.
  • Vo štvrtok po večernej svätej omši je adorácia.
  • V prvý piatok po večernej svätej omši je pobožnosť k Božskému Srdcu.
  • V prvú sobotu je Fatimská sobota - o 9.00 sv. ruženec a o 10.00 sv. omša.
  • Každú nedeľu o 14.30 sa modlíme ruženec a od 15.00 do 17.15 je tichá adorácia pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. O 17.30 modlíme vešpery premietané projektorom na stenu kostola a nasleduje záverečné eucharistické požehnanie. (Pozri tiež aktuálny poriadok bohoslužieb: sekcia „Nástenka/Farské oznamy...“)
  • Púte maďarských veriacich sa konajú obvykle v čase: o 15.00 pobožnosť s eucharistickou poklonou a o 16.00 sv.omša. Dátumy týchto pútí zverejneé na ľavej strane tejto webovej stránky v stĺpčeku "Najbližšie akcie".

 

  • Omšové úmysly sa zapisujú v sakristii v mesačnom predstihu, viď stĺpček "Najbližšie akcie".

 

Bohoslužby v kaplnkách na území farnosti:

 

  • Kaplnka sv. Alžbety - Fakultná nemocnica na Špitálskej ulici:

    Pondelok-piatok o 15.30

     

    Sobota, nedeľa a štátne sviatky o 10.30

 

 

  • Kaplnka sv. Medarda - poliklinika sv. Medarda na Špitálskej ulici 13:

    Pondelok, streda                 a piatok o 12.00

 

    Nedeľa o 20.00

 

  • V júli a v auguste v kaplnke sv. Medarda sú sv.omše slúžené iba v nedeľu večer o 20.00. V prac.dňoch (pon, str a pia) sv.omše počas júla a augusta nie sú slúžené.

 

 

Copyright © 2013 HAD Company.