Požehnaný/á si…

Príbeh o Márii v evanjeliách začína príchodom anjela, ktorý mal pre Máriu poslanie. Keď anjel Gabriel zvestoval Márii túto ponuku, oslovil ju veľmi povzbudzujúcimi slovami: Milosti si plná. Našla si milosť u Pána. Dokonca Alžbeta, jej príbuzná, ku ktorej smerujú jej prvé kroky, vzhľadom na jej vyvolenie povedala: Požehnaná si!

Nakoľko Mária bola už zasnúbená, musíme povedať, že nešlo len o Ježišovu misiu a Máriinu spoluprácu. Do tohto Božieho projektu záchrany sveta bol zahrnutý a pozvaný aj Jozef. A tak celá svätá rodina mala podiel na dejinách spásy, samozrejme každý svojim spôsobom.

Myslím, že každý z nás chce seba samého vidieť ako obľúbeného a Bohom požehnaného. Každý z nás by chcel žiť a mať svätú rodinu.

Popravde musíme povedať, že hoci ide o svätú rodinu, jej život sa nie vždy uberal tak, akoby si predstavovali. Popremýšľajme spolu:

  • Viete si predstaviť Máriu, ako sa cíti uprednostnená, keď kráča po meste s rastúcim bruchom ešte predtým, ako začne bývať s Jozefom a registruje posudzovačné pohľady?
  • Ako vyvolene sa cíti Jozef, keď ako spravodlivý muž musí riešiť škandál, ktorého sa stal súčasťou.
  • Ako sa cítila privilegovane Mária, keď Jozef jej oznámil, že sa ju plánuje prepustiť.
  • Ako hrdý bol na seba Jozef, keď svojej rodine dokázal nájsť za príbytok jedine maštaľ a ako požehnane sa cítila Matka Božia, keď uložila dieťa do krmítka?
  • Ako sa nám pozdáva pohľad na svätú rodinu, ktorá keď v chráme prináša obetu zmôže sa len na obetu určenú pre chudobných?
  • Tiež si ako zvýhodnená nepripadala, keď v noci sa vydali na útek a dlhé dni utekali do Egypta. Ako obľúbenkyňa asi nepočítala s utečeneckým štýlom života v cudzine, či neskôr život v najmenej významnom meste Galilei.
  • Čo asi prežívala ako matka, ktorej syna vyhlásili za pomäteného (Mk 3,21, Jn 10,20)?
  • Ako sa cítila tá, ktorá pochovávala svojho muža a neskôr počúvala o tom, že na jej syna je vyhlásený zatykač a keď kľačala s hŕstkou verných pri popravenom trestom najväčších zločincov.

Koľkokrát sa v tých chvíľach musela vrátiť k momentu, v ktorom k nej prehovoril anjel. Koľkokrát si v duchu zopakovala jeho slová „Raduj sa, milosti plná!“ či „Neboj sa!“, „Našla si milosť u Pána“, či Alžbetine slová o tom, že je požehnaná medzi ženami. Príbeh zvestovania končí slovami: Anjel od nej odišiel. Odišiel. Ale poslanie zostalo.

My často naopak sme náchylní pri pohľade na život ľudí okolo nás, podľa situácií v ktorých sa nachádzajú a čo všetko majú, hodnotiť ich ako požehnaných príp. Božích miláčikov. Snáď tento pohľad na rodinu, v ktorej vyrastal Boží Syn, nás naučí, že Božia priazeň a požehnanie totiž nemusí nevyhnutne znamenať, že život šťastným a bezproblémovým po všetky jeho dni. Boží plán je totiž niekedy nevyspytateľný a náročný. Božia cesta nie vždy najľahšia. To nie je odmena za dobré správanie, alebo správnu vieru. Byť požehnaným je spôsob bytia. Žiť v obľube, byť požehnaným a plným milosti je zdrojom a pôvodom sily a odvahy povedať áno a byť verným Božiemu zámeru. Život požehnania znamená dôveru, že sa nám cez všetky výzvy života vďaka Božej milosti podarí prejsť.

Asi nie je dôležité ani ako som sa tam dostal a ani prečo práve ja. Dôležité je, že som sa ocitol v kostole v jednej dedine, pri natáčaní trilógie o kompároch a prievozníkoch. Popravde proti svojej vôli. Filmový štáb, koľajničky na kameru cez kostol, svetlo reflektorov a ja, ktorý som nevedel, čo od toho čakať. Vyhľadal som teda kompetentného človeka, ktorý mi stručne vysvetlil, aký je cieľ vyrábaného dokumentu a myšlienku ich umeleckého počinu: predstaviť ľuďom nádheru remesla, ktoré pomaly zaniká a zobraziť lásku ľudí k vode a ich spätosť s prírodou. Požiadal som ho teda, nech mi vysvetlí, akú úlohu v tomto projekte mám ja. Vedel som totiž len to, že mám krstiť. Otvoril scenár a ukázal mi riadok, ktorý sa ma týkal: „Kňaz: Pokrstí dieťa. Nech robí, čo robiť má.“ To bolo všetko. Nič viac. Mojou úlohou bolo robiť to, čo robiť mám. Priznám sa, že výsledné dielko som nevidel. No počul som, že na dve sekundy som sa v ňom zjavil vraj aj ja.

Dve premyslené sekundy, ktorými v príbehu o ľuďoch spätých s vodou podľa zámerov tvorcu bolo vyhradené to správne miesto. A v nich som bol prítomný ja.

Táto epizóda sa stála pre mňa veľmi dôležitou. Premýšľal som nad ňou už mnoho krát. „Nech urobí, čo robiť má…“ V scenári, v pláne a v zámere Tvorcu sveta je miesto pre každého z nás. Každému je vyhradené vlastné miesto. Z pohľadu dejín ľudstva sa môže zdať, že v Božom filme pôjde len o dve sekundy. Bez nich by však príbehu o láske, ktorý sa snaží vyrozprávať Boh, čosi chýbalo. A v tomto príbehu o láske a kráse a oddanosti máš miesto aj Ty.