Obetovanie Pána (Zamyslenie)

V života nachádzame mnoho paradoxov.

Napríklad koncentračné tábory. V takom Osvienčime boli 10tky tisíc väzňov, ktorí dobre vedeli o omyle Ríše a svojej nevine a napriek tomu sa nedokázali postaviť a vzoprieť pár stovkám dozorcov…

Alebo ďalší paradox zasahujúci do súčasnosti: Hoci mnohé režimy a ideológie proklamujúce naoko pekné hodnoty, ukázali sa ako zlé až beštiálne a napriek tomu, že objektívne fakty nepustia, do dnešného dňa majú svojich zástancov a stúpencov.  

Z každodenného života môžeme zakúšať nejaké tie paradoxy aj sami:

  • viac utratíme, ale máme menej;
  • používame rýchlejšiu techniku, ale máme menej času;
  • viac kupujeme, ale menej si to užívame;
  • máme väčšie domy, ale menšie rodiny
  • máme vyššie vzdelania a viac vedomostí, ale menej múdrosti a horší úsudok;
  • získavame ďalšie roky života, ale nedokážeme ho žiť v plnosti;
  • budujeme sociálne siete, ale nemáme hlboké priateľstvá.

Rodí sa priestor pre politológov, sociológov, psychológov, teológov, aby nám pomohli sa v tomto chaose a spleti nezmyslov zorientovať, aby nás usmernili a mobilizovali.

V Biblii sa tiež nachádza pomerne dosť paradoxov: Tie biblické, narozdieľ od tých našich ľudských majú zmysel. Povedal by som sú veľmi praktickým manuálom pre tých, ktorí ašpirujú na nebo:

  • Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12,24)
  • Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre Ježiša, nájde ho. (Mt 10,39)
  • Pavol si bol vedomý, že Božia sila sa prejavuje v slabosti. (2 Kor 12,10)
  • Podľa Ježiša prví majú byť poslednými a viac šťastia ako prijímanie prináša dávanie. (Sk 20:35)

Rovnako aj dnešné evanjelium nám ponúka zopár paradoxov: Podľa Levitikus 12,2-8, žena po pôrode chlapca bola 40 dní nečistá. Kniha Exodus (13,2.12-13) zas predpisuje, že všetko prvorodené mužské patrí Pánovi a má byť oddelené na službu Pánovi. V tom pravom zmysle tak patrili deti z kmeňa Levi. Ostatné deti mohli byť získané späť obeťou, ktorú prinesú Pánovi.

Lukáš spája oba tieto úkony do jedného. Jozefa a Máriu vykresľuje, ako tých, ktorí dodržiavajú Pánov zákon.

Text ukrýva v sebe zvláštne paradoxy. Najbohatšia rodina sveta (Mária, Jozef a Božá Syn, Ježiš) prichádza do chrámu a prinášajú obetu chudobných. Nemajú na viac, inak by museli priniesť baránka, tak ako to predpisuje zákon. Ďalším paradoxom je, že tá, ktorá je úplne čistá, sa dáva očistiť. A ďalší sa ukrýva v tom, že Vykupiteľ je vykúpený.

Taká je pokora nášho Boha. Taká je pokora blahoslavenej Panny. Podriaďujú sa zákonu, aj keď nie sú ním viazaní. Uprostred tohto trojitého paradoxu, sa nachádza ďalší: že tá, ktorá je plná milosti a požehnaná sa stretá s predpoveďou kríža, ktorý bude sprevádzať jej ďalší život. Vďaka Márii sa dozvedáme, že život požehnania neznamená život bez kríža, ale život v milosti Božej, vďaka ktorej všetky výzva dokáže zvládnuť s úžitkom pre naše posvätenie a rast.

Nedávno som mal priamo v živom vysielaní TV Lux možnosť byť pri jednom paradoxe. Hovorili sme o modlitbe a jedna pani Renatka svedčila o tom, čo ju primälo k modlitbe s dôverou. Opísala nám boje, ktoré ako 19-ročná musela zvádzať s ukrutnou rakovinou, o tom, ako postupne strácala nádeje, že bude mať niekedy deti a vlastne ani lekári nedúfali, že existuje šanca, že vyzdravie a bude sa môcť vrátiť do plnohodnotného života. Dnes je matkou 3 detí. A funguje. Dodal by som, že dosť úspešne. Pre Renátku to bola cesty dôverujúcej modlitby a hlbokej skúsenosti milosrdného Boha.

V tom prehovoril moderátor relácie Radovan, ktorý svedčil o prehĺbení vzťahu a dôvery voči Bohu práve v duchovnom zápase, keď na rakovinu jeho manželka zomierala a svoj boj s chorobou prehrala. V skutočnosti išlo o víťazstvo lásky a vernosti, o cestu na ktorej lepšie spoznal seba i Boha. V jednom rozhovore na otázku „Bola pre vás skúsenosť manželkinho odchodu a smrti darom pre váš vzťah s Bohom?“, odpovedal:

„Samozrejme, nepochybne. Dostal som od Boha veľa milostí. Dúfam, že s nimi nebudem hazardovať, ale budem ich strážiť ako dar. Boha dnes vnímam ako priateľa, ktorému som za veľa vďačný. Ako priateľa som ho vnímal v najťažších chvíľach života. A vnímam ho aj dnes, keď sa narovnávam. Obraz Ježiša potiaceho sa krvou v Getsemanskej záhrade sa mi vtedy stal veľmi blízky. A zostal takým dodnes. Tá predstava Ježiša, ktorý sa pripravuje na utrpenie, ma spravila otvorenejším vnímať aj utrpenie druhých. Dnes mi nemôžu zomierajúci alebo ich blízki povedať, že ich nechápem, že neviem, čo prežívajú. Veľmi dobre viem z vlastnej skúsenosti, čo ich čaká alebo čo prežili. A tak túto skúsenosť vnímam ako veľký dar.“

Cesta viery veriaceho človeka je cesta paradoxov. Aj my žijeme životom požehnania, hoci niekedy bez vonkajších znakov požehnania. V živote každého z nás toto požehnanie má rôznu podobu. To, čo sa môže zdať krížom, má v sebe potenciál byť premieňajúcou skúsenosťou. Boh koná skrze svoju prozreteľnosť spôsobmi, ktoré nepoznáme, ktoré sú nad našou predstavivosťou, či možnosťami nášho poznania.

Čo to znamená pre nás? Každú nedeľu sa modlíme vyznanie viery. Hovoríme: „Verím v Boha“. Tieto slová by mali znamenať: „Zverujem sa Ti, dôverujem Ti, Pane“, nie však ako niekomu, ku komu sa utiekame iba v ťažkostiach alebo mu venujeme nejakú chvíľu počas dňa či týždňa. Povedať „verím v Boha“ znamená založiť na ňom svoj život, a bez strachu, že stratíme niečo zo seba, v dôvere kráčať po cestách života.

Vieru vyznávame v jednotnom čísle. Hovoríme „verím“. Pretože dar viery sa má dotknúť mojej osobnej existencie, moje bytie sa má zmeniť, obrátiť.

Zakaždým, keď vyslovujeme tieto slová, nech nám Pán udelí milosť dať do nich celé naše odhodlanie a svoju dôveru.

Zamyslenia na Rok Božieho Slova

Najnovšie zamyslenie

ZAMYSLENIA NA ROK BOŽIEHO SLOVA (19.2.)