Nedeľná homília

Byť soľou je dosť zúfalá vec. Nič na svete nie je také zbytočné, také nanič a také nejediteľné, ako sama soľ. Kto môže jesť soľ samotnú. Dokonca ani v čase hladu ju nikto neje. Ani v čase smädu ju nikto nepije. Ľudia na morskej lodi bez pitnej vody by zomreli od smädu. Soľ sama osebe nie je dobrá. Soľ mení pôdu na sterilnú. Zabíja život. Ak soľ nie je zmiešavaná s ničím, je príliš slaná, príliš ostrá, príliš drsná, príliš štipľavá, spôsobujúca bolesť.

Alebo svetlo. Aj svetlo, ak je samo o sebe, je neužitočné. Svetlo samotné je oslepujúce. Svetlo samotné ti zabráni vidieť čokoľvek. Svetlo samotné, to je svetlo, ktorým sa svieti do očí mučeného obžalovaného, aby zo seba dostal, čo vykonal. Svetlo samotné zraňuje.

Soľ sa stane užitočnou len vtedy, keď sa používa tak, ako to naznačuje v nedeľnom evanjeliu Ježiš: Keď je zmiešaná s inými vecami.

My sme teda nie soľ, ale soľ zeme. To znamená: mali by sme byť zmiešaní so zemou, t.j. so skutočnosťou okolo nás. Ak kresťania hovoria alebo si o sebe myslia: „Ja som soľ zeme,” malo by im byť – ako dôsledok – jasné, že by mali byť pripravení na to, že budú hodení do hrnca ľudských záležitostí. Že sa tam budú s týmito vecami variť a dusiť, že sa prakticky v celom tomto procese stratia, avšak čo je najdôležitejšie je to, že celé to jedlo vlastne v konečnom dôsledku urobia chutným a jedlým.

Správna miera soli však dodáva chuť nechutným veciam. Taliani majú jedno príslovie ohľadom ochucovania šalátov. Ako asi viete, používajú na to tri komponenty: olej, ocot a soľ. A majú k tomu aj takýto komentár: „Olej daj liať márnotratníkovi, to znamená čím viac tým lepšie. Ocot daj liať lakomcovi, to znamená čím menej tým lepšie. No soľ daj sypať filozofovi! To znamená človekovi, ktorý vie posúdiť správnu mieru.“ Z toho vyplýva, že odhadnúť množstvo soli je najťažšie. Na to treba dôvtipnosť, skúsenosti, schopnosť odhadnúť dôsledky a tiež ochotu ochutnávať. Inak je ohrozená chuť šalátu.

Svetlo sa stáva užitočným iba vtedy, keď nám umožní vidieť vecí iné, ako je ono samotné: t.j. svet okolo nás. Svetlo sa stane užitočným iba vtedy, ak o ňom platí to, čo o svetle povedal Ježiš: Vy ste svetlo sveta. My, ktorí sme kresťanmi, mali by sme robiť veci viditeľnými, mali by sme zapaľovať pre ľudí nové možnosti, mali by sme ožarovať náš svet. Toto, presne toto a nič iné, je našou úlohou a našou misiou. Každý z nás, kto bol pokrstený, prijal pri krste sviecu, zažatú od veľkonočnej sviece so slovami: „Prijmi svetlo Kristovo.”

Mali by sme byť soľou, a to takou, ktorá dodáva chuť svetu. Mali by sme byť svetlom, a to takým, ktoré osvecuje tmu a kroky blížneho. Ak budeme robiť a žiť, ako to chcel Ježiš, potom sa staneme pre iných útechou, spásou, nádejou, odpočinkom. A ľudia budú za to oslavovať nášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Krásnou metaforou, v ktorej sa zjavuje v celej kráse pravdivosť Ježišovho povzbudenia je maličká Antonietta Meo, ktorá sa narodila v Ríme. Bola hravá, vtipná a láskavá. Jedného dňa, keď mala 5 rokov jej pribudol ďalší prívlastok. Chorá. Diagnostikovali jej agresívnu rakovinu kostí. Mnohí hovoria, že po amputovaní nohy sa z nej stala mystička. S umelou nohou a napriek veľkým bolestiam sa neustále pokúšala vrátiť medzi kamarátky na ihrisku. Čoraz viac ju to však tiahlo do kostola, v ktorom sú k verejnej úcte vystavené predmety spojené s umučením Spasiteľa. Začínala mu rozumieť. A to veľmi dobre. Nennolina, ako ju prezývali, začala svoj vzťah s Ježišom prehlbovať cez svoje listy adresované Ježišovi, ktoré jej pomáhala písať mama. V týchto listoch, napriek tomu, že mala len šesť rokov, neuveriteľným spôsobom ukazovala pochopenie s Jeho utrpením a hĺbku svojej podriadenosti voči Božej vôli. Vďaka jej prežívaniu bolesti a blížiacej sa smrti sa stala povzbudením a príkladom pre chorých a trpiacich vo svojom okolí, ktorí neraz boli starší aj o celé desaťročia. Naučila ich žiť, trpieť i umierať.

Zomrela ako 6 a pol ročná a lepšie miesto pre odpočinok jej tela ani nemohli vybrať. Jej obľúbený kostol – baziliku sv. Kríža v Ríme.

Nemala toho vo svojom veku veľa, čo by vložila do služieb Ježišovi a Jeho kráľovstvu. Tak dala to, čo mala. Svoju bolesť a chorobu. Vždy, keď vojdem do miestnosti, aby som sa chvíľku pomodlil pri jej hrobe, cítiť prenikavú vôňu ľalií, ktoré sú podľa jej želania pri jej hrobe. Ich prenikavá vôňa dráždi. Presne tak, ako jej svedectvo, ktoré kričí: „Rob so mnou, Ježišu, čo chceš. Len mi pomáhaj so svojou milosťou. Bez nej nič nedokážem. Bez nej som ničím.“

Zamyslenia na Rok Božieho Slova

Najnovšie zamyslenie

29.4.