Príbeh o Lazárovi – príbeh o nádeji
Veľký kresťanský mysliteľ Gilbert Keith Chesterton napísal: „Nádej znamená dúfať, keď sú veci beznádejné. Inak by to nebola cnosť nádeje…“ v tradičnej židovskej mentalite vrátiť život človeku, ktorý je už 4 dni mŕtvy a v rozklade je rovnako nemysliteľné, ako vízia proroka Ezechiela, v ktorej suché kosti mŕtvych sa zázračne vzkriesia k životu… Tradičná židovská viera zastávala názor, že duša zomrelej osoby nejako ostáva s telom po dobu troch dní. Po troch dňoch duša odíde z tela a nikdy sa nevráti a v tom momente začína porušenie a rozklad tela. Keď Marta protestuje proti otvoreniu hrobu: „Pane, už je tam smrad, pretože už je 4 dni mŕtvy…“ ona len vyjadruje svoje presvedčenie o beznádejnosti situácie, v ktorej sa nachádzajú.
Ježiš už povolal k životu dvoch mŕtvych, no ani v jednom z dvoch predchádzajúcich vzkriesení až taká beznádej nebola. Keď zomrela Jairova dcéra, jej telo ešte ležalo v dome. Naimský mládenec už síce nebol doma, no ešte stále nebol pochovaný. V prípade Lazára už nebola žiadna nádej.
Pre kresťanov príbeh o vzkriesení Lazára by mal byť viac, ako len odkazom na Ježišove zmŕtvychvstanie. Mala by to byť pre nás výzva, aby sme sa v beznádejných situáciách nikdy nevzdávali. Pre Boha nikdy nie je neskoro prinavrátiť život, dať novú šancu či začiatok…
„Nádej si nezakrýva oči predtým, čo sa stalo, ale dáva prísľub, že príde čosi lepšie…“
Túto vetu napísal Tim Zingle. Rád si študujem životné osudy tých, ktorí chŕlia vznešené myšlienky. Tam je totiž vidieť, ako veľmi ich berú vážne. A príbeh tohto protestantského pastora ma dostal: Jedného dňa sa u neho prejavil syndróm detskej obrny. Nieže nebol schopný fungovať, ale nedokázal ani rozprávať. Spomína, že to bolo obdobie, v ktorom ich mesto získalo prístup na internet. Naučil sa robiť webstránky a začal svoje kázne vešať na internet. V čase jeho aktívnej služby mal okolo 800 návštevníkov stránky každý týždeň. Z tragédie, ktorá sa mu stala, vzišla nová služba – služba prstov, ktorá týždenne prinášala úžitok mnohým.
Takéto je posolstvo o nádeji: dáva odvahu k dôvere, keď okolnosti by nás chceli presvedčiť o opaku. Svätý otec František v prvej kázni po svojom zvolení za pápeža hovoril to isté: „Nebuďme pesimisti…Sme nositeľmi nádeje, patrí nám radostná zvesť a Kristova moc…“
Príbeh o Lazárovi nám hovorí, že je potrebné byť pripravenými, keď prekvapenie Veľkej noci príde do našich životov. Už ste niekedy premýšľali nad tým, čo robili učeníci po udalostiach Veľkého Piatku a ešte pred Veľkonočnom nedeľou? Poznáte príbeh soboty?
Ján nevedel v ten piatok to, čo my vieme teraz. Nevedel, že piatková tragédia vyústi do nedeľného triumfu. Ján v evanjeliu vyznáva, že boli ťarbaví a nechápali Písma (Jn 20,9). Nevieme takmer nič o tom, čo porábali tento deň. Vieme jediné, totiž keď prišla nedeľa Ján bol stále prítomný. Keď ho prišla pohľadať Mária Magdaléna, našla ho. Ježiš bol mŕtvy, Majstrovo telo bolo bez života, Jánov priateľ, Ježiš, i vysnívaná budúcnosť pochovaná. Napriek tomu Ján neodišiel. Čakal vzkriesenie? Nie. Nečakal nedeľu. Vedel, že jeho pery už budú navždy mlčať a jeho ruky ostanú stuhnuté.
Ján netušil ešte o radosti veľkonočného rána. Po veľkonočnom ráne však vedel, že plachty, do ktorých zabalil Ježiša, nie sú symbolom beznádeje a neúspešného konca, či zúfalstva. Plachty, ktoré toto symbolizovali, sa zmenili na symbol nádeje. To všetko preto, že neutiekol, nezabalil to a nevzdal sa. Tie zvinuté plachty, ktoré našiel zvinuté v hrobe, kde nebolo telo začali hovoriť čosi iné. Že príbeh neskončil…
My už dnes vieme o veľkonočnom ráne. Poznáme príbeh o prázdnom hrobe a zvinutých plachtách, ktoré sa premenili na symbol nádeje. Preto ak sa teraz nachádzame niekde medzi včerajšou tragédiou, a zajtrajším víťazstvom, čo urobíme? Zabalíme to? Alebo ostaneme v Ježišovej blízkosti a pozveme ho ako symbol, zdroj nádeje do stredu svojho života, problému, tragédie?
Ján pretože to nevzdal, zažil nedeľu. Marta vzkriesenie brata. Tim Zingle novú službu ľuďom. A ty?
Ruele Howe spomína na skúsenosť z dospievania na vidieku. Keď mu bolo 15 zhorel im dom. Podarilo sa im utiecť len s oblečením na chrbte. Keďže v susedstve nežili susedia, ktorí by im mohli pomôcť, spolu s otcom sa vybrali pozisťovať možnosti do susednej dediny a priniesť nejaké zásoby. Keď sa vrátili videli niečo, čo v 15-ročnom dieťati ostalo ako posolstvo na celý život. V strede zuhoľnatených pozostatkov, ktorými bol predtým ich dom, pripravila matka obed a v strede provizórneho stola bola obhorená plechovka naplnená kvetmi. Bol to symbol nádeje uprostred tragédie.
Takto vyzerá kresťanská nádej: nasnažíme sa zakryť katastrofu kvetinami, ale v strede tejto ponurej scény umiestniť symbol nádeje.
