Chameleón. Príhovor pátra Igora

Snáď každý pozná podivného a nezameniteľného jaštera, ktorý sa volá chameleón. Má vymrštiteľný jazyk a oči, ktorými môže gúľať každým iným smerom. Jeho najzaujímavejšou a najznámejšou schopnosťou je meniť farby. Menenie farby je nielen krásne na pohľad, ale aj unikátny spôsob komunikácie. Vďaka farbe môžete spoznať, ako sa chameleón cíti a či je v poriadku. Chameleón využíva túto schopnosť, aby splynul so svojim okolím, schoval sa pred dravcami alebo sa ticho priblížil ku koristi.

Pomenovanie chameleón používame aj na označenie osoby, ktorá má sklony rýchlo meniť svoje názory a správanie v závislosti od situácie, či skupiny ľudí, v ktorej sa nachádza. Nie je možné povedať, čo si skutočne myslia, pretože svoje postoje menia podľa okolností. Keď budú v skupine tých, ktorí chvália bezpečnosť výroby atómovej energie, budú premýšľať nad tým, kde môžeme postaviť ďalšie Mochovce. Ak sa ocitnú medzi aktivistami, ktorí budú obhajovať ekologické alternatívne zdroje získavania energie, budú stáť s transparentmi za zatvorenie Mochoviec. Zvyčajne sa kvôli ním nezvykneme veľa trápiť. Berieme to na vedomie a ideme ďalej.

Samozrejme v rodinnom, priateľskom či profesijnom okruhu sú takéto zmeny postojov veľmi bolestivou skutočnosťou, keď zistíme, že sa o toho druhého nedá oprieť, pretože nemá vlastný názor.

Keď si položíme ruku na srdce, musíme si v pravde priznať, že z času na čas sa toto „chameleónske“ správanie môže objaviť u každého z nás. Nestálosť v postojoch a názoroch sa však nemusí týkať len profánnych tém, ale v rovnakom nebezpečenstve sme aj v živote viery. Kým sa nachádzame v spoločenstve kresťanov, dobre motivovaných ľudí a v priestore poháňanom duchom solidarity a dobrovoľníctva, dokážeme byť efektívni, zanietení a oduševnení za Boha a veci nášho spoločenstva. Nebezpečenstvo začína, keď sa ocitneme v silno sekulárnom prostredí s protikresťanskými či proticirkevnými náladami. Alebo možno stačí, že sa ocitneme v indiferentnom svetáckom prostredí uvoľnených mravov a stojíme pred možnosťou – tak ako chameleón zmeniť farbu a prispôsobiť sa okoliu. Podobne keď vo farnosti vymenia kňaza, za menej charizmatického, ako bol jeho predchodca, resp. sa v spoločenstve vyskytnú problémy a pre nás neprijateľní ľudia, sme v pokušení z takého spoločenstva vycúvať.

Tento jav však zďaleka nie je nový. Stačí sa pozrieť na list, ktorý Peter napísal pre komunitu veriacich nachádzajúcu sa uprostred pohanského sveta, aby sväto uctievali Krista vo svojich srdciach a boli stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť svoju nádej. Majú tak robiť skromne, s bázňou a s dobrým svedomím. Prečo by Peter písal o autentickosti a pohotovosti vyjaviť voľbu nášho srdca navonok, ak by boli všetci okolo autentickí?

Prvý pápež písal o opravdivosti, lebo bolo potrebné ju opäť pripomenúť. On sám z vlastnej skúsenosti dobre vedel o pokrivenosti svojho charakteru. Mal tiež svoje skúsenosti s vlastným zaváhaním a dobre si uvedomoval, ako pri druhej šanci, ktorú dostal od Krista, prijal aj Ježišovu výzvu dohliadať na spoločenstvo veriacich, ktoré mu bolo zverené. Vyplnil Kristovu modlitbu, v ktorej sa Ježiš za neho modlil, aby po svojom obrátení, posilňoval bratov a sestry vo viere.

Drahí bratia a sestry, dnes nám Ján ponúkol Ježišove slová, že svoju lásku a vernosť voči Ježišovi dokážeme práve svojou autenticitou v prostredí, v ktorom žijeme. „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania…. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ Ježiš podmieňuje prejav našej vernej lásky srdca a našej oddanosti práve v stabilite našich názorov a postojov vyjadrených navonok.

Životné okolnosti, nech už sú akokoľvek komplikované, sa tak pre nás stávajú priestorom, kde svoju lásku a oddanosť Kristovi môžeme dokázať. Výzvy života sú lakmusovým papierikom nášho srdca a indikujú stav našej mysle.

Myslím si, že prikázanie lásky nám nebolo dané len na to, aby bolo skúškou našej vernosti lásky. Sám Ježiš hovoril o tom, že náš život z nás robí svedkami nášho Pána. Ale ani tu sa neukrýva pravý zmysel a dôvod, prečo nás Ježiš vyzýva k stálosti nášho charakteru a vernosti jeho prikázaniu lásky.

Jeho prikázania nám boli dané ako dar. Vďaka nim ostávame v Božej priazni, vďaka nim vieme, ako reagovať v bežnom živote. Vďaka ceste lásky si zbytočne nekomplikujeme život, nedostaneme sa mimo cesty spravodlivosti, a keď budeme trpieť, čo tiež patrí k životu Ježišovho učeníka, tak budeme vedieť, že sme boli uznaní za hodných kráčať cestou, ktorou kráčal aj náš Pán…

Zamyslenia na Rok Božieho Slova