Kázeň pátra Igora k Slávnosti Nanebovzatia Panny Márie
Drahí bratia a sestry!
Slávnosť nanebovzatia Panny Márie je korunou všetkých mariánskych slávností. Je logickým zavŕšením všetkého, čo o Panne Márii vieme a v čo veríme.
Mária dostala privilégium byť Božou Matkou. Aj preto ju voláme ako Plná milosti a požehnaná medzi ženami. Jej odpoveď na túto milosť bol ochotný súhlas s Božou vôľou, aby sa skrze ňu mohli vyplniť stáročné prisľúbenia Bohom dané Izraelu. Gesto, ktoré najlepšie odzrkadľuje tento jej postoj srdca je jej náručie. Svoje ruky dala k dispozícii Bohu. A popravde neraz jej to prinieslo aj bolesti. Srdce ku ktorému pritúlila syna prenikol sedmorý meč bolesti, ktorý cítila opakovane počas svojho života.
Môžeme povedať, že vzatie Márie do neba je odpoveďou Boha – t.j. korunovaním tejto Máriinej disponibility pre Božie veci a rovnako pre nás sa jej vzatie do neba pre nás stáva prísľubom, čo čaká tých, ktorí sa vyberú rovnakou cestou ako Mária.
Vzatie Márie do neba je Božou odpoveďou na Máriinu ochotu už pri zvestovaní a za materské objatie, keď počas betlehemskej noci prvýkrát a potom po všetky ostatné dni, vo svojom objatí strážila a starala sa o Božieho syna. Mária v nebi je tak pre nás prísľubom pre tých, ktorí sa snažia žiť v otvorenosti na Božiu vôľu a tak brať do svojho náručia Boží plán záchrany človeka – nás osobne i všetkých naokolo.
Vzatie Márie do neba je Božou odpoveďou na Máriinu službu ramien, ktoré ho priniesli do chrámu, aby bol obetovaný Bohu, aby vyplnili, čo určoval Boží zákon. Máriino nanebovzatie sa stáva prísľubom pre tých, ktorí milujú a zachovávajú Boží zákon a prikázania, predovšetkým prikázanie lásky v snahe rozmeniť ho na drobné v každodennosti života.
Vzatie Márie do neba je Božou odpoveďou za Máriinu náruč, v ktorej skrývala Ježiša počas úteku do Egypta. Ježiš ako skutočný človek potreboval a zažíval starostlivosť svojej Matky počas celého obdobia ukrytého života v Nazarete. Nanebovzatie Márie je prísľubom neba pre tých, ktorí sa starajú o dobro druhého, často na úkor svojho pohodlia a ktorí žijú Bohu milým životom v skrytosti svojho domova.
Vzatie Márie do neba je Božou odpoveďou na bolesť matky, ktorá objíma mŕtve telo Spasiteľa. Za to, že bezradne hľadela na jeho utrpenie bez možnosti mu pomôcť. Táto bolesť je vystihnutá v slovách Kataríny Emerichovej: „Išla opustenými ulicami a zastala na každom mieste, na ktorom bol náznak, že práve tam Pána postretlo nejaké utrpenie. Vyzerala ako žena, ktorá hľadá čosi, čo stratila. Často si kľakla, dotýkala sa naokolo rukami kameňov a neraz i vlastnými perami. Hladkala a bozkávala totiž čosi veľmi sväté – krv svojho syna Ježiša Krista. Pri pohľade na ňu sa dalo pochopiť, že tieto miesta vnímala ako posvätené. Jeho krv ich totiž prežiarila a rozjasnila a jej duša bola úplne stratená v láske a obdive nad tým, čo Ježiš vykonal…“
Nanebovzatie Panny Márie je prísľubom neba pre tých, ktorí trpia pri pohľade na tých, ktorých milujú a nedokážu im pomôcť. Ktorí svoje utrpenie spájajú s tým Kristovým.
O živote a sláve Božej matky sa ale nedá uvažovať v oddelení od života Cirkvi, ktorá je mystickým telom jej Božského Syna. Mária je Matka, ktorá Kristovo telo objíma aj dnes. Utrpenie mystického Kristovho tela – teda Cirkvi – je reálne aj v tomto dnešnom svete. Tak ako ho vnímala Mária vtedy, vníma ho i dnes. Mária žasne nad všetkými spravodlivými, ktorí trpia neprávom. Je príhovorkyňou, ktorá nám rozumie. Ktorá svojimi rukami hladí miesta poznačené utrpením tých údov Kristovho tela, ktoré posväcujú zem.
Nanebovzatie Panny Márie je obrazom slávy celej Cirkvi, ktorá je oddaná starostlivým ramenám náručiu Božej matky. Je to matka, ktorá rozumie bolesti, ktorá sa prihovára. Práve preto zas mnohí sa s dôverou na ňu obracajú… Aby ako príhovorkyňa, ktorá pozná bolesť a hodnotu ľudskej duše (veď videla, kde bol jej Syn kvôli záchrane ľudskej duše zájsť), prihovárala sa za nás…
Keď dnes slávime tento historický fakt Nanebovzatia našej nebeskej Matky do neba, ide z našej strany objatie Matky, ktorá tak ako mala kedysi v náručí svojho Syna, drží teraz v náručí jeho Cirkev.
Venujme teda každý dnešný deň toto objatie tej, ktorá nás do svojej náruče zobrala dávno predtým, ako sme jej venovali svoje objatie.
