Veľkonočná vigília – homília

Počas jedného ťažkého obdobia v mojom živote spred 13 rokov som sedel v kaplnke nášho domu počas ticha Bielej soboty a rozmýšľal som nad krokmi, ktoré mali ovplyvniť smerovanie môjho života. Predstavený, ktorý vstúpil do kaplnky sa ma opýtal, čo robím a ako sa mám? Odpovedal som mu, že čakám na vzkriesenie. Jeho reakcia ma sprevádza dodnes a vďačím jej za to, že som sa rozhodol neutiecť z bojiska môjho trápenia: Povedal: „Nezabudni, že život sa nie vždy prekrýva s liturgickým obdobím.“

Drahí priatelia, nie vždy vzkriesenie prichádza na tretí deň. V našich životoch je viacero dejových línií, v ktorých sa snažíme zodpovedne žiť svoju vieru a naše nasledovanie Ježiša Krista. Príbehy, v ktorých sme hlavnými protagonistami, majú svoje tempo a v dnešný deň si pripomíname, že nech je v nich spleť udalostí akokoľvek komplikovaná, vďaka Ježišovmu vykupiteľskému dielu môžeme v nich kráčať vo svetle jeho víťazstva.

Niekedy sa môžu pravdy našej viery zdať abstraktné a málo uchopiteľné v konkrétnosti života. No som presvedčený, že ich dôsledky sú tak praktické a uplatniteľné, že dokážu zmeniť zločinca na svätca; sebestredného človeka na altruistu a zraneného na ikonu Božieho milosrdenstva. Rovnako praktický chce byť aj dar veľkonočnej viery. Kristus, ktorý sa nechal pribiť na drevo kríža – svojou smrťou zjavil lásku Boha voči nám, aby sme sa so životnými výzvami mohli popasovať s vedomým, že milujúci Boh je pripravený s nami kráčať veľmi ďaleko. Svojím zmŕtvychvstaním nám ukázal, že aj rôzne formy námah, utrpenia a obiet sa v Boha milujúcom človeku môžu rozviť v nádherný kvet ľúbeznej vône. Ježišovo víťazstvo nad smrťou nám otvára možnosť veriť vo víťazstvo lásky a dúfať v zmysel našich snažení a námah.

Minulý rok, v čase slávenia veľkonočných obradov, zažila Sri Lanka tragédiu. Samovražední atentátnici v priebehu 1 hodiny zaútočili celkovo na šiestich miestach. Vybrali si tri kresťanské kostoly a tri najobľúbenejšie hotely. Pri koordinovaných teroristických útokoch zabili viac ako 300 ľudí a  ďalších 500 zranili.

Tento barbarský a odsúdeniahodný počin priniesol straty, pocit krivdy a bolesť do mnohých rodín. Komunity na Sri Lanke, ale aj ďaleko poza jej hranice zmobilizovali svoje možnosti a zaplavili postihnutých prejavmi pomoci a spolupratričnosti. Napriek tomu postaviť sa na vlastné nohy je cesta, ktorou každý pozostalý nakoniec musel a musí prejsť sám.

Uprostred tejto biedy sa v zdemolovaných priestoroch kostola zachovala socha Zmŕtvychvstalého Krista. Je symbolom toho, čo sa teroristom nepodarilo zničiť. Dar veľkonočnej viery, ktorá je svetlom aj v tých najtemnejších chvíľach života. Stopy krvi obetí na soche neskrývajú bolesť, ktorá stigmatizovala pozostalých. No uprostred tohto údolia sĺz sa vedome, napriek svojej veľkej bolesti, rozhodli za svojho sprievodcu vybrať Krista Zmŕtvychstalého. Postihnuté oblasti ešte zďaleka neboli zotavené z ohavného činu, keď od samotných pozostalých, ako aj od predstaviteľov Cirkvi začali zaznievať hlasy volajúce po odpustení a zmiery, túžbe po novom začiatku žiť životom v obnovenej láske a harmónii.

Drahí priatelia, nástroj viery, ktorý sme dnešnú noc dostali k dispozícii:

• je kľúčom k životu v slobode Božieho dieťaťa;
• je silou, ktorá nám pomáha nevzdávať sa pri budovaní lepšieho sveta nášho srdca i toho okolo nás;
• je svetlom hoc niekedy len vo veľkosti malého plamienka, ktoré osvetľuje cestu rozhodnutí nášho života smerom na ceste k večnosti.